Pred pár mesiacmi sa z ničoho nič objavilo neďaleko miesta kde bývam pouličné zrkadlo. Na ceste do potravín narážam na tento zaujímavý odkaz skoro každý deň. Malé zrkadielko s ručným podnadpisom : Najúžasnejší človek na svete. Je nalepené na jednom z múrov smerom od zastávky Nám. Míru v Brne. Zvyčajne odráža iba cestu, pár stromov, domy alebo prechádzajúce autá. Zmena nastane vo chvíli keď sa niekto pustí dole ulicou a prechádza oproti zrkadlu. Veta, ktorá je pod ním vtedy dostane zmysel a zrkadlo na chvíľku ožije tvárou a niekedy aj úsmevom prechádzajúceho človeka. Zdá sa, že mnohí si túto drobnosť ani nevšimnú,  ale musím priznať, že mne sa vždy, keď prechádzam okolo, na tvári mimovoľne objaví úsmev. Starosti ktoré sa mi zdali nezvládnuteľné odrazu menia svoje rozmery. Domov prichádzam s oveľa väčším elánom k práci a túžbou prekonať vlastné hranice, dotiahnuť povinnosti, ktoré som predtým odkladala.

       To zrkadielko je zdanlivá drobnosť, ale povzbudí a okrášli deň rovnako ako priateľské slovo, ak si ho všimnete. Myšlienka, že niekto chcel potešiť takýmto pozdravom všetkých tých neznámych ľudí, ktorí denne prechádzajú okolo, ukazuje na tú obyčajnú bežnú láskavosť, ktorá nás sprevádza ale ostáva často nepovšimnutá. Od nás stačí pri tom naozaj málo, všímať si. Stále čakáme, že niekto príde a vytiahne nás z nudnej rutiny, ale úsmev, pozdrav či zrkadielko, nalepené na múre s povzbudzujúcou vetou tu stále existujú. Často sú však potlačené do úzadia slepotou voči všetkému čo nás obklopuje. Niekoľko krát bol tento odkaz terčom pouličného „umenia“, ale popísanú, či pomaľovanú plochu vždy niekto nepozorovane vyčistil. Neznámy autor sa nepodpísal, nik si teda nenárokuje na vlastníctvo nápadu. Vedie ma to k záveru, že bežná láskavosť nezmizla, iba pozornosť každého sa viac upiera na „veľké“ či „podstatné“ veci a takéto drobnosti akoby strácali svoju váhu v našich životoch.